Ahojte a vitajte, tento raz hlavne v krajine Teri! Rada by som sa zamerala na tému, ktorá v mojej hlave to strašila minimálne posledné dva roky; čo s výškou? A hoci tomu ani sama neverím, už poznám odpoveď. Takže krásni ľudia, pohodlne sa usaďte, pretože toto budú dva roky života a kopa ponaučení v jednom článku. 

Vysokej školy som sa už od pradávna veľmi bála, pretože ja sama som nikdy nebola dieťaťom potrebujúcim riešiť neistú budúcnosť. V piatej triede základnej som dobre napísala prijímačky na 8-ročné gymnázium, nuž som sa tam vybrala, a o šesť rokov sa mi zasa otvorila cesta na medzinárodnú strednú školu, lebo som mala šťastie (myslím, že fráza "zaslúžiť si" je veľmi relatívna a subjektívna, takže tú sem nepchám). 

Ak som si hoci len na sekundu myslela, že študovanie na medzinárodnej škole môj strach zmierni, bola som na omyle. Práve naopak. Mojím prvým problémom bolo, že som sa nemusela sústrediť výhradne na naše česko-slovenské územie a mohla som sa bez veľkých opletačiek vybrať hoci až do Číny. Uvedomujem si, že je to znie rozmaznane, sťažovať sa na skutočnosť, že pri množste (množstve!) snahy by som mohla skúsiť Oxford či Harvard (ďakujem, neprosím si tri infarkty týždenne), no s veľkým množstvom možností prišiel aj velikánsky tlak. Ten druhý problém spočíval v tom, že som sa ocitla v mori posiatom ľuďmi, ktorí boli posadnutí univerzitami a pripravovaní na tieto momenty priam od narodenia. Neistá a plná pochybností? Áno, tak som sa cítila, pretože zahraničné univerzity sú vlastne také malé internetové Hunger Games. A nech vás vždy sporovádzí stěstěna. 


Prvým a najdôležitejším krokom je vedieť, či na to chceme mať. Osobne verím, že každý z nás má v sebe aspoň kúsok cestovateľského ducha, ktorý sa chce predierať svetom hala-bala. To, čo však nemáme všetci je chuť vymeniť komfort, zabezpečenie, a miliardy domácich záchranných lán za krásne no nebezpečné neznámo. Preto je podstatné poznať samého seba a neustále uvažovať o tom, či je zahraničie honbou alebo útekom. Prekročenia za brány Slovenska sa ani náhodou nerovná šťastiu a človeka môže nielen posunúť vpred, ale aj vrátiť naspäť. Máme všetci na to žiť za veľkou mlákou a bľabotať inými jazykmi? Hell yes! Chceme mať na to, žiť tak ďaleko od rodiny, a byť obklopení cudzincami? To už je voľba.

Ujasnite si priority (aneb get your shit together), to je jednoznačne názov druhého kroku. Slovensko bude navždy mojím domovom, no viete aké to je; once international, always international. Naša slovenská nátura, trep sa na západ čo najviac to ide, lebo budeš niečo znamenať, rezonuje v každom z nás, no obávam sa, že nie je dostatočná. Pre mňa (uff, večná karieristka) voľba študovať v zahraničí bola sčasti o túžbe študovať na jednej z najlepších univerzít Európy, sčasti o študovaní v angličtine  (a pridávaní iných jazykov) a podiel mala aj chuť znova žiť v inej kultúre a obklopiť sa ľuďmi z celého sveta. Mojím najväčším palivom však bola iba viera, že sa riadim svojím srdcom a kdekoľvek skončím, budem sa snažit byť šťastná a objavovať kto som. Nie je hádam tajomstvom, že úprimná láska k miestu, kde práve ste, je kľúčová. 

Nanechaj sa príliš uniesť je podľa mňa tá najlepšia rada, akú som dostala od našeho univerzitného poradcu. Byť maturantom nie je sranda, a keď sa k tomu pridá nezmyselné množstvo esejí a finančných dokumentov vyžadovaných vysokými školami, aj peklo znie príjemnejšie. Tretí krok sa teda skladá s dvoch súviciacich otázok; koľko a ako ďaleko? Na druhú z nich som si po chvíli váhania (pretože Spojené štáty sú lákavé, nebudeme si klamať) odpovedala, že Európa je plná neobjavených pokladov a chcem v nej naďalej prebývať, a pri otázke koľko mi pomohol list priorít, ktoré by som s vami rada zdieľala.




Mať podobný zoznam aj s troma-štyrmi (možno aj pomyselnými) srdiečkami pri niektorých školách je dôležité pri následnom zameriavaní sa. Od môjho poradcu som dostala jasnú inštrukciu; začni s tým najlacnejším a najprehľadnejším procesom- Britániou. Spojené kráľovstvo na všetky svoje univerzity používa jeden systém, ktorý je priamočiary, a chvalabohu ma neodradil od pokračovania v prihlasovaní na ďalšie univerzity. Než som sa však stihla nazdať, prihlasovanie skomplikoval vírus (viete ktorý myslím? hah) a ďalej som to už musela robiť sama a z pohodlia domova. Je to trochu tragikomický príbeh, pretože som na napísanie 1000-slovnej eseje do mojej srdcovej univerzity Sciences Po mala iba dva dni (a ja som typ, ktorý v zadaní 300-1000 slov vidí iba tú tisícku). Stres z budúcnosti a 100 odplávaných eur prispeli k rozhodnutiu skúsiť to celé už len raz. Veľmi ma zaujal Amsterdam a chcela som sa tam prihlásiť, no zistila som, že som to prešvihla dátum! Vďaka dobrým anjelom som si však znova obzrela Leiden a zistila som, že tam ponúkajú presne taký program, aký by som chcela. :) A tak posledná prihláška a ďalšia stovka putovali tam.


Popri čakaní a dostávaní rozhodnutí som sa naučila dve veci. Čím menej volieb, tým viac  detailného rozmýšľania, bolo tou prvou. V strede pandémie to bolo naozaj nervy-trhajúce, kontrolovať každý deň maily, či niečo neprišlo a mávať malé srdcové záchvaty vždy, keď áno. Momenty, kedy som ich otvorila ma avšak naučili druhú múdrosť; v hlave sú tieto scenáre oveľa dramatickejšie ako v skutočnosti. Hlavne pri odmietnutiach som sa v konečnom dôsledku cítila ako-tak v pohode, pretože život išiel ďalej. Prijatia v mojom prípade v sebe niesli nesmiernu vďačnosť a radosť, ale aj kúsky pochybností, či sa náhodou nepomýlili.


Cítila som sa sklesnuto. Do Edinburghu som vklada velikánske nádeje a prihlásila som sa hneď na dva programy. Vo februári mi však prišli dve veľké NIE, moje prvé. Moje srdce spadlo spolu s mojou sebavedomosťou.

Lomcovala so mnou neistota. Hneď po tom, čo ma v marci odmietla aj St. Andrews, moja druhá voľba v UK. "Nikde ma nezoberú", bolo zrazu reálne, reálnejšie ako kedykoľvek predtým. Stále som neplakala, no silno som vnútorne panikárila, želajúc si, aby to trápenie už prešlo.

Spadol mi kameň zo srdca. Iba po dvoch krátkych dňoch mi Leiden oznámil, že som sa tam dostala. Bolo to jedno z najkrajších zobudení, aké som zažila, a znova mi to dodalo dôveru. A hoci som nemusela písať siahodlhé eseje, ani som sa nestala 5% vyvolených (Leiden akceptuje 50% čo mi bohate stačí, ďakujem), moje nadšenie bolo nesmierne.

Bolo mi to skoro jedno. Keď som otvorila som správu od LSE o neprijatí, skoro som nepohla ani brvou. Na moju obranu, bola to iba taká divoká karta, keďže moji rodičia nemajú na desaťtisícové školné ročne a byt v Londýne, takže mi to bolo celkom jedno. Áno, to s vami spraví istota o tom, že niekde ste sa už predsa dostali.

Kričala som od radosti. Prečítala som si totiž mail od Sciences Po a dostala som na druhú fázu- interview. Zdesenie a nervozita prišli až neskôr, no  zo začiatku som sa len tešila, že moja obľúbená univerzita by ma chcela spoznať.

Uvedomila som si malú porážku. To bol moment, kedy môj UCAS (Britský) svietil červenou, keďže sa mi nepodarilo dostať ani len do Glasgowu (čo bolo pre mňa prekvapujúce, pretože moje známky boli oveľa lepšie ako oni požadovali). Treba sa však pozbierať, a presne to som veľmi rýchlo urobila.

Váhala som. Buď Sciences po alebo Leiden, nič viac som nemala a nechcela. Moje online interview nebolo zlé, no ani som z neho nevystúpila ako hviezda (na čo som zvyknutá hah). A predsa moja duša verila,  že možno...

A zazvonil zvonec. Na začiatku júna som otvorila svoj posledný email s rozhodnutím, a moje srdce. Zaplesalo. Dostala som sa do svojej no. 1 univerzity Sciences Po, keď som už ani neverila, že to bude možné.

Nechcem však, aby toto bol príbeh o tom ako "dobro zvíťazilo nad zlom". Práve naopak, rada by som vám pripomenula, že popálenia a panika sú nevyhnutné pri ceste za šťastím. Tento článok plný mojich spomienok na univerzitné strašidlo by som písala aj keby som sa nedostala na Sciences Po, aj keby som sa nedostala nikde. Verte mi, bola by som šťastná v oboch prípadoch, pretože tak nejak verím v osud a hlavne v seba. Možno, ak by som mala o stupeň lepšiu známku, alebo by som niektoré zo slov napísala inak, tak dnes píšem iný príbeh. No zároveň viem, že takto to má byť.