Môj príbeh
Za siedmimi horami a za ôsmimi riekami, žila raz jedna kráľovná. Hoci nebola tou najfotogenickejšou či najpunktuálnejšou vládkyňou, svoju Krajinu kníh milovala celým srdcom. Hory kníh, farby písmen a lány slov sa jej stávali milejšími každým dňom a pod jej rukami kráľovstvo rástlo do krásy. Lenže krása býva krutá; jej trvácnosť je nevyspytateľná, a radosť z nej vysychá spolu s tyrkysovými jazerami sĺz. Jedno slnečné popoludnie, ako tak kráľovná zdravila prechádzajúcich návštevníkov krajiny a plavila sa na mori kníh, zistila jednu vec. Hoci sa veľmi snažila, krása krajiny už nedokázala nasýtiť jej túžbu po novom zajtrajšku. Ona sama bola iba jednou z mnohých kráľovien, necítila sa nepostrádateľne a hlboko v srdci cítila, že práve teraz by chcela byť niekde inde, aby sa dokázala posunúť. Preto odišla.
Naposledy sa obzrela za lánami slov, ktoré tak veľmi milovala, a vykročila na cestu za objavením samej seba. Rozhodla sa kráčať iba vpred, krôčik po krôčku, jedno steblo trávy za druhým. Bolo to krásne, svet mal toho toľko ukázať; divé rieky strmo sa ponáhľajúce dýchajúcou kôrou stromov, mohutné veže postavené z mozoľov na skrehnutých prstoch, či vtáky naháňajúce sa na zlatých hviezdach čo posievali nočnú oblohu. A tak, ešte stále ohúrená tou pozemskou mágiou, kráľovná za sebou nechávala dni aj noci.
Na svojej púti navštívila a vypomohla v mnohých ďalších krajinách, spoznala ako iní vedú svoje krajiny a mnoho sa naučila. Nepotrebovala sa držať pri zemi a preto vzlietla k oblakom, nemusela sa riadiť vlastnými pravidlami a preto sa začala inšpirovať inými. Nezabudla však. Na zložité korene kvetov rosiace zeminu v jej vlastnom kráľovstve, na zvuky derúce sa spod lístia pri jej vlastných stromoch a ani na lúče slnka, ktoré osvetľovali jej cestu rovnako ako svietili na pomoc zatúlaným zvieratám v jej lesoch. Akoby to kráľovnej hovoril sám život, “Už si pripravená znova sa vrátiť do svojej krajiny, usadiť sa a milovať ju spôsobom, aký si pred svojou cestou nepoznala. Písanie a čítanie miluješ a nedokážeš pred tým viac utekať.”
Znova však prísť do svojej Krajiny kníh nebolo ľahké. Mala sa vrátiť sa späť a stratiť všetky tie múdrosti, ktoré za roky nadobudla? Alebo snáď bezvýznamne kráčať ďalej v snahe zabudnúť na to, čo bolo a nájsť si nové miesto? Rozhodovanie bolo zložité, no napriek obdivu, ktorý mala ku kráľovstvu si vybrala čakať a kráčať vpred popri putovaní životom. Vedela, že samu seba nájde iba týmto spôsobom a dúfala, že jej kráľovstvo na ňu po skoro 731 dňoch spomína len s vďakou. Drala sa hustými poliami a krajinami ostatných panovníkov, keď vtom pocítila ten známy vetrík.
Vtedy zaklonila hlavu a vzhliadla. Uvidela. Svoje kráľovstvo, ktoré našla iba tým, že kráčala vpred. Tento krát bola pripravená znova sa vrátiť k písaniu vlastného príbehu. A ako ten príbeh vlastne pokračuje? Pozrite sa sami…
.jpg)
