» V tieňoch sa schováva... Celú atmosféru príbehu by som opísala ako prípravnú. Ako to zničujúce ticho pred búrkou, ktoré šepká, že zachvíľu sa to všetko začne. Ako keď viete, že vás čaká niečo naozaj strhujúce a potrebujete sa na to pripraviť. Ako pár momentov pred vybuchnutím, keď si uvedomíte, čo všetko tomu predchádzalo. A i keď som celú atmosféru nazvala prípravnou, či predchádzajúcou, verte mi, je to dôležitá časť. Toľko malých častí, ktoré sa pretŕhajú a pomaly predchádzajú tej veľkej, toľko pavučín, ktoré sa pomaly rútia, a praskajú, toľko zničujúcich šepotov. A potom búrka.

"Mám sa ti poďakovať, že si si natiahol nohavice?" spýtal sa Lorcan. Jeho hlas znel ako polnočný vetrík. "Nechcel som ti spôsobiť komplexy," odvetil Rowan a oprel sa o dvere vedúce na strechu." (530)

» Nech temnotu pohltia... Malý hurikán. Ešte neprišla búrka, no predchádzal jej malý hurikán. Posledných sto strán. Nič akčnejšie som zrejme nečítala. Nikdy. Bolo to strhujúce, časťami mätúce, no v každom možnom slova zmysle úžasné. Emócie. Akcia. Klamstvá. A pavučiny, ktoré pomaly praskali, až nakoniec... Ak by som povedala, že som bola v tej chvíli pokojná, klamala by som. Ak by som povedala, že so mnou v tej chvíli nelomcovali emócie, klamala by som. Ak by som povedala, že som v tej chvíli neprestala veriť všetkému a nebola prekvapená, klamala by som. Ak by som povedala, že to nebolo tých najexcelentnejších sto strán v celej sérii, klamala by som. Ak by som povedala, že ma to nenechalo v rozbúrenom mori mojich myšlienok klamala by som. A ak by som povedala, že milujem Trón zo skla, hovorila by som pravdu. 

» Z iného sveta bytostiam... Rifthold- mesto skleneného hradu. Mesto, ktorého vládca pri snahe zničiť mágiu urobil veľmi zlé veci. Veľmi nerozvážne veci. Veci, ktoré nejde vrátiť späť. Mesto, ktoré okrem skleneného hradu skrýva aj ľudí so sklenenými mysľami, ktorí dali svoje rozumy a svoje duše princom z temnoty, bystostiam z iného sveta. Mesto, ktoré okrem čierneho trhu skrýva i ľudí s čiernymi dušami. Mesto, ktoré potrebuje záchranu. Naproti tomu je však aj miesto plné vysokých skál týčiacich sa až k nebu. Miesto kde sa bosorky pripravujú na útok, miesto, ktoré smrdí akosi nesprávne. A Terrasen. Tá vysnená krajina, tá vysnená zem. Vôňa borovíc, vôňa dreva, vôňa domova. Vôňa tak nádherne opísaná, že ju možno až zacítiť spoza stránok. Svet tak nádherne opísaný, že ho možno vidieť spoza slov. Príbeh tak nádherné opísaný, že sa doňho možno ponoriť. Že sa ním možno nechať uniesť.

"Démon si to vychutnával. Každý deň schádzal dole, vdychoval ich bolesť a silnel. Pridal ich utrpenie k spomienkam, ktoré mu robili spoločnosť, a dovolil démonovi, aby ho deň za dňom bral do temníc plných bolestí a zúfalstva" (324)

» Ničivá búrka... Oni, zrodení z ohňa sú tou najničivejšou búrkou, akú kedy svet pocítil. Každý z nich je malým vírom, vánkom, ktorý sa preháňa pomedzi koruny stromov, no spolu tvoria búrku, ktorá dokáže otriasť i tým najkamenistejším srdcom. Aelin je odetá tieňmi, ktorých jediným poslaním je zničiť temnotu. Oheň v nej spaľuje a ochromuje, ničí a je neskrotný, ako aj ona sama. Dokáže i nemožné. Dokáže i nečakané. Lebo ona je kráľovná. Bývalý kapitán stráže, Chaol sa za každú cenu snaží napraviť zlobu, ktorá bola vykonaná a  i za cenu zatratenia svojho života sa snaží zachrániť svojho najlepšieho priateľa. Bojuje, verí a neskrotne beží za svojim cieľom. Je to to jediné, čo mu ostalo. Veriť. Veriť v to, že sa mu raz podarí oslobodiť Doriana spútaného svojim obojkom, spútaného svojou vlastnou mysľou. Mená už neexistujú, stena už neexistuje, všetko čo pre neho existuje je temnota. A tvár ženy. Ženy, ktorú miloval, až kým ho nepohltila temnota. Rowan je tým najmocnejším a nejneuveriteľnejším férom. Všetko, čo robí, robí naplno. Miluje vzplanutím, nenávidí smrťou a bojuje neskrotnosťou. Jeho láska je nekonečná a jeho duša je poznačená utrpením, no i milovaním. A aj vaša duša bude poznačená milovaním jeho. Aedion je spútaný reťazami a je pripravený zničiť svoj život za cenu toho, že kráľovstvo Terrasenu raz povstane na čele s jeho právoplatnou kráľovnou.  Maeve sa snaží nájsť svoju pravú podstatu. Je neľútostnou bosorkou, ktorá mrzačí, necíti a žije, no vlastne, ani nie? Alebo je niekým, kto nechce trestať, ale vykúpiť, kto nechce mrzačiť, ale pomáhať? Bojí sa oboch, no neuvedomuje si, že jej najväčšia sila spočíva v tom, že je sama sebou a že urobí všetko pre to, aby uchránila svoju trinástku a nevýraznú slúžku Elide. Svoju zverenkyňu chráni taktiež aj kurtizána Lysandra, ktorá je niečim viac, než by si ktokoľvek dokázal predstaviť. Bojovníčka za ochranu svojho mesta Nesryn dokáže milovať tak silno, ako nenávidieť a ochraňovať tak dlho, ako ničiť. Je ochotná urobiť všetko, čo bude treba. A spolu tvoria búrku. Búrku, ktorá chce ničiť všetko zlo, plieniť všetku nenávisť a poslať do zatratenia všetku temnotu. Búrkou, ktorá už čochvíľa vypukne.

"Čo ak nás čaká len viac bolesti a zúfalstva? Čo ak nás čaká len príšerný koniec?" opýtal sa. Aelin sa zadívala na západ, akoby dovidela až do Terrasenu. "V tom prípade to nebude koniec." (537)

» Búrka už prichádza... A ja som nesmierne nadšená a natešená, pretože verím v jej neskrotnú silu, tak ako verím a cítim neskrotnú silu tohto príbehu. Bolo to neskutčné, myšlienky berúce a divoké. Tiene pohltili všetko a nechali prístup pre oheň a ľad. Nechali priestor pre nekonečnú silu. Pre búrku, ktorá už bude čochvíľa tu. 

» Koniec vlády... Zamračeným stránkam. Pri týchto knihách nenachádzam dych a myšlienky, preto pochybujem, že by si cestu prebrali zlé myšlienky. Žiadne zamračené stránky tu neboli. Iba tie, kde som s úžasom hľadala slová. Iba tie, pri ktorých som sa smiala. Iba tie, pri ktorých mi ušla slza. Zamračené však nie.