Anotácia: Život sa začína! Keď si Paula Semoková v pätnástich začala písať denník, netušila, že sa stane jej sprievodcom na celý život ani že nebude jediná, kto si ho vedie.

Po návrate z Austrálie sa musí rozhodnúť nielen pre krajinu, ale aj pre toho správneho muža. Bude to Ind Vilas či Lukáš Masubo? Zdá sa však, že Lukáš už má iné priority. Paula váha, až jej napokon život uštedrí prekvapenie, ktoré zdanlivo rozhodne za ňu. Alebo, lepšie povedané, vytiahne na svetlo to, čo sama v hĺbke duše vždy vedela...
Aloha... Vitajte pri mojej recenzii na (mnou) dlhoočakávanú knihu roka 2016- Džínsový denník 6. Neverím a nechápem, že toto je koniec, naozajstný koniec. A hoci koncami série mali byť už druhý a tretí diel, viem, že tento raz je to už na isto. 
Paula a jej Džínsové denníky sa začali už na základnej škole (teda cez prázdniny, ale čert to ber) a pokračovali skoro celú strednú, kde sme spolu s ňou prežívali prvé lásky, sklamania a úžasné príhody. Znenazdajky prišla stužková, maturita a koniec tretieho denníka. Paula ako vysokoškoláčka?  Pre mňa to bola veľmi ťažká predstava, no Zuzke sa podarilo Paulu nechať dospieť a zároveň v nej nechať čosi z jej semokiády (či ako to ten Lukáš kedysi povedal). Naraz sme sa ocitli v Austrálii, kde sa Paula dostala do svojich stredných dvadsiatín (OK v angličtine to znie lepšie, ale ja si neviem spomenúť koľko presne mala rokov :() A po roku sa z Austrálie vracia. Možno natrvalo, možno nie. Čo však treba čakať teraz? Paulu- rozhodujúcu sa, alebo Paulu- mamu, babku, prababku? Keď som ešte len začínala čítať Džínsový denník 6, myslela som si, že Džínsový denník sa skončí maximálne rokom 2030. Omyl. (To čo vám práve poviem nepovažujte za veľký spojler, je to naozaj len malá nepodstatná informácia. ) Posledný zápis do jej denníka je 23.03.2063- Paula má 75 rokov. 

V tomto Džínsovom denníku sa teda dočkáte všetkého čo by ste chceli aj nechceli. Nachádza sa tu asi miliarda nových postáv, nových zážitkov a nového sveta. Páčilo (no občas aj nepáčilo) sa mi, že tu Zuzka dala aj trochu sci-fi a nechala nás trošilinku nahliadnuť do "budúcnosti" sveta. Už len za to, že sa pustila do tejto témy, ju veľmi obdivujem. Ďalšia vec, ktorá je na tejto knihe iná je, že táto kniha v sebe skrýva okrem Paulinho ešte dva denníky- aké a koho vám však neprezradím, no bolo to, akoby ich naozaj písali tri rozličné osoby. Samozrejme Paulin sa mi páčil najviac, pretože Zuzkin štýl písania Paulinho denníka (wow to je teda dlhé pomenovanie) je mi až neuveriteľne blízky. Doteraz nechápem ako Zuzka docielila tú Paulinu podobnosť so mnou (najmä keď netuší, kto som, čo som, odkiaľ som). Sme obidve lemry, magnety na trapasy a milujeme knihy- dokonca aj vonkajší opis občas sedí :D. Len keby som našla svojho Lukáša (tým vám ani zďaleka nedávam žiaden spojler, takže sa na to príliš neupínajte; je to len zaužívaná fráza :D)


A nebola by to recenzia písaná mnou, ak by sa v nej nenachádzali žiadne emočné výlevy. A neviete si ani predstaviť (zatiaľ), koľko emócií v sebe po prečítaní posledného Džínsového denníka skrývam. Je to toľko emócií, že si po mojom výleve dúfam pôjdete tú knihu kúpiť hneď teraz. 
Začalo sa to ako na horskej dráhe. Doslova. Áno, nie, áno, áno, nie, áno, nie, nie... Wohou, bola to teda jazda.  Prišli svetlé momenty čítania keď som iba v pokoji sedela/ ležala (boleli ma lakte, alebo zadok, tak som to striedala). Prišli tmavé momenty, kedy som kopala, pišťala, skákala (divím sa, že som sa nepreborila do obývačky, alebo, že v tom lepšom prípade po mne neostala v strope priehlbina). Dokonca prišiel moment, keď som tancovala po izbe. No jednoducho horská dráha, hovorila písala som vám. Potom som sa snažila o mojich momentálnych stavoch snažila písať na GR, no bohužiaľ, ten sa mi zasekol a tak moje úžasné výlevy zostali nezvečnené :(. To však nie je všetko.

but lovin´ it

Čítala som si už asi dve recenzie a minimálne ďalšie tri poznatky o tejto knihe, no ani jeden človek nespomínal, že by mu vyšla slzička. Za to ja som podľa mňa vytopila celé stredné Slovensko. Bolo priam hrozné otáčať posledné stránky a vedieť, že sú to posledné stránky Paulinho denníka, Paulinho života. Zároveň tie stránky boli tak krásne napísané, že som plakala ešte dvadsať minút po dočítaní knihy, neschopná pohybu, či slova. Myslím, že mi pred očami prebehol celý môj život a zamyslela som sa nad tým, že presne takto rýchlo sa budú otáčať (a stále sa otáčajú) aj stránky môjho života. Väčšinu času si to neuvedomujeme, no je to tak. Mali sme totižto Paulu možnosť vidieť nielen dospieť, ale aj zostarnúť a to bolo pre mňa, ako taká facka. Uvedomila som si, že raz tu už nebudem moji rodičia, ja, moje deti... Nesmierne. Tak ako táto kniha a séria, ktorá sa v mojom srdci zapísala raz a navždy. Zachytáva moju súčastnosť, ktorá sa raz stane minulosťou a moju budúcnosť, ktorá sa raz stane súčastnosťou. 

"Prechádzala sa okolo, keď zrazu zbadala na lavičke dvoch usmievajúcich sa starcov. Usmiala sa vo viere, že aj ona raz bude mať manžela, s ktorým sa neprestanú milovať na staré kolená. "