Zraňovanie. Bolesť. Násilie. Hovoriť o nich nie je jednoduché. Nie je to ľahké a ani pekné. No to, že niečo nie je pekné ešte neznamená, že to nie je súčasťou nášho života. To, že sa to nepáči nám neznamená, že je všetko inak. Milióny rodičov, ktorí alkohol milujú viac, ako svoj život, milióny rodičov, ktorí svoje deti nechajú tak a odídu. Ľudia, ktorí si mýlia deti s hračkami a muži, ktorí neberú ženské telo ako čosi posvätné. To, že sa nám niečo nepáči, neznamená, že to neexistuje. Neznamená.

Druhá časť knihy popisuje lásku. To ako znenazdajky prichádza. Je ako letný vánok, ktorý nám strapatí vlasy a do našich tvárí vnáša úsmev. To, ako rastie. Ako sa z nej stáva oheň, ktorý dokáže zapáliť všetko. Oheň sa pomaly zväčšuje a planie, až z neho vznikne požiar. Požiar niekedy tak silný, že sa popálime na jeho dlhých plameňoch. No po čase požiar začne uhasínať, iskry sú slabé. Nie každý požiar je dosť silný, aby to vydržal. Preto oheň zhasína. 

 the breaking

Rozbíjanie a vzdialenosť- o tom je tretia časť knihy. Táto časť hovorí o tých zlých a zamračených dňoch, ktoré sú jednoducho zlými z ktoréhokoľvek pohľadu. Dni, keď sa láme naše srdce. Dni, keď sme sami v kúte a na našich perách nehrá úsmev. Hovorí o prázdnote, ktorú každý z nás pociťuje, o ťažkej bolesti v hrudi. O bolesti dvoch ľudí, ktorí síce sú blízko seba, no ich duše sa už rozišli a našli si iné cesty. Hovorí o bolesti, ktorá pochádza z vnútra. 

the healing

Na koniec prichádza moja obľúbená časť spolu s mojou obľúbenou básňou z knihy. Táto časť nám prezrádza to, že hoci existuje zraňovanie, bolesť, násilie, láska, ktorá odchádza, rozbíjanie a vnútorná vzdialenosť, stále je na tomto svete niečo, prečo sa oplatí žiť. Sme to my, naše duše a naše srdcia, ktoré sa síce môžu zlomiť, no o tom je tento svet. O tom, že ak ťa niečo zrazí na kolená, ty sa postavíš. Pretože hoci sa to niekedy nezdá, veci, ktoré sa dejú, majú zmysel a stále je tu niečo, prečo sa oplatí žiť. 

Rupi Kaur

» Rupi má 24 rokov, narodila sa v Indii (Pandžáb) 5. októbra 1992.                  

» Už od 5 rokov sa venovala umeniu a kresleniu. Talent zdedila po svojej matke. 

» Z Indie sa presťahovali do Severnej Ameriky a keďže Rupi nevedela po anglicky, tak bola väčšinou sama a so žiadnymi deťmi sa nebavila. Po čase sa však slovníky stali jej priateľmi a Rupi sa po anglicky naučila.

» Poéziu zbožňuje už od svojho raného veku a veľmi rada sa jej venuje už od svojich 17 rokov. Umenie je jej cesta vyjadrovania svojich emócií a pocitov, cesta vyjadrovania svojej podstaty.