Áno, presne tak. Hoci mi to samej pripadá ako záležitosť včerajška, už čochvíľa to bude 24 mesiacov od momentu, kedy sa môj blog V Krajine Kníh vytratil z blogového časopriestoru. "Ako sa to len stalo?", bola otázka, ktorú som si síce opakovala donekonečna, no odpovede na ňu som sa bála. Tí z vás, ktorí sami máte blog, určite pochopíte jasne a stručne; tento kúsok webstránky zakódovaný vo vesmíre jednotiek a núl sa pre mňa stal mojím druhým svetom, rozviazal môj mozog aj prsty, a dal mi možnosť spoluprác s tými najepšími. Vďaka hodinám stráveným nad obrazovkou počítača som dosiahla nejeden zo svojich snov, a práve preto ma tak bolelo pomyslenie, že už ma to nebaví tak ako kedysi a môj život sa odkláňa od blogového smeru. Pred dvoma rokmi sa "svet ako som ho poznala" menil od základov, a tak nejak som cítila, že Krajina Kníh v novej kapitole nebude figurovať tak veľmi ako v dovtedajšej.

Čo to vlastne znamenalo, tá "nová kapitola života"? Tak klišoidne ako to znie, naozaj to nie je iba zveličenie novej rannej rutiny alebo zmeny účesu. V skratke, ako 16-ročný fagan som rodičom pripravila pekné prekvapko, keď sa mi podarilo byť úspešnou uchádzačkou o štipendium na dvojročnom programe UWC (Medzinárodná svetová škola), o štyri mesiace na to som si pobalila všetkých sedem kufrov, a spolu sme autom ufujazdili do môjho nového talianskeho domova. Veľkú posteľ som vymenila za rozheganý matrac kolovaný už hádam stáročia, slovenčina bola triumfnutá angličtinou zmiešanou s občasnými talianskymi frázami (ma che cazzo!) a mojou druhou rodinou sa stali decká z celého sveta. Keby niet toho-vírusu-čo-nesmie-byť-menovaný, ešte teraz si váľam šunky na pláži Jadranského mora so slzami v očiach (maturanti pochopia). Avšak, vďaka momentálnej situácii som, dá sa povedať, zmaturovaná (študujem medzinárodný program, ani slovenský ani taliansky) a popri šoku a online hodinách sa snažím zas a znova prevrátiť list. Tento raz však aj spolu s týmto blogom. 

Toto je moja škola :) UWC Adriatic

Tvrdenie, že som zabudla, by bolo iba číro-čírym klamstvom. Práve naopak, jednou z obľúbených aktivít na hodine angličtiny sa pre mňa stalo čítanie mojich starých článkov (dúfam, že nie som divná, no na rozdiel od starších videí a nahrávok milujem čítanie dávno-písaných článkov, denníkov, príbehov a esejí). Už pradávno som sa začala pohrávať s myšlienkou, že oprášim slovenčinu a pošpendlím svoje nervy pri html, no popravde som rada, že túto ideu realizujem až teraz. Cítim sa totiž presne ako pred štyrmi rokmi, keď som si v diári nakreslila celý design (samozrejme, ten design bol na papieri realizovateľnejší komfortnejšie ako na blogu) a s veľkou chuťou som si vybúchala dušu na klávesnici. 

Rada by som sa teda privítala, veď predsa samouznanie je to najdôležitejšie, späť v týchto blogových končinách. Budem tu až dokým moje srdce bude želieť za týmto remeslom tak neústupne ako teraz, a na svete sa nájde aspoň jedna duša, ktorú moje litánie zaujmú. Hoci sa práve nachádzame V Krajine Kníh, rada by som to tu obohatila aj na Krajinu Teri a písala aj o ďalších veciach, ktoré môj život naplňujú. Nesľubujem pravidelné články a bezchybné písanie čiarok, no budem sa snažiť tento blog viesť cestou ešte väčšej úprimnosti, intímnosti, osobitosti a motivácie. Verím, že som aspoň malinko vyspela, svoju slovenčinu som nestratila (musela som ju študovať tak či tak), a nakazím každého z vás lúčom dobrej nálady. Tak, vidíme sa nabudúce?